O znovunachádzaní

Autor: Marcela Kovarovičová | 24.5.2013 o 8:01 | (upravené 24.5.2013 o 8:20) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Myslela som, že som ju načisto stratila.. Že už je to úplné pasé to naše priateľstvo. Kde sa stala chyba? Má veľa práce? Príliš veľa práce? Alebo si našla nových priateľov? Nečudujem sa, je obľúbená a ten jej zvonivý smiech.. Bože, ako mi chýba..

Niekedy to tak asi je. Že sa cesty dvoch ľudí rozídu. A vtedy, ako keby vás niekto udrel päsťou rovno do srdca. Ja som sa dostávala z toho, čo nazývam "autonehoda" a ona bola preč. Tá, ktorá celú vysokú školu počúvala o tom, aká som zamilovaná, čo prežívam, za čím žialim i z čoho sa radujem.. Tá, ktorej v mojom srdci patrila rovno celá hosťovská izba, tá bola preč..

Chcela som, aby tu bola. Aby ma podporovala, tak ako vždy. Že "Neboj Macka, to dáme!", ako mi vždy zvykla hovoriť pred skúškou.. Ale ona tu nebola a ja som sa s tou "protézou" musela naučiť žiť sama. Dnes viem, že priateľstvo, to naozajstné priateľstvo neskončí nikdy. Aj keď si myslíte, že už je dávno po ňom. Nie, nie je to tak...

Za tým tichom, čo je teraz, sa môžu skrývať tisícky otáznikov. A tá priepasť, hoci sa vám na prvý pohľad zdá neprekonateľná, tá priepasť je veľmi malá a vlastne stačí urobiť len jeden krok. Ten prvý..

A tak potom, keď ma to už všetko prestalo bolieť a ja som znova stála na "tých vlastných".. Tak som to urobila. Poslala mail, že mi chýba, že nech sa stretneme a tam, na tej káve, tam som si otvorila srdce a vyložila karty na stôl, aby aj ona mala dostatok dát a vedela, čo sa to so mnou v poslednej dobe deje a prečo sa jej zdám neustále nahnevaná.. Tam sa to zlomilo a jej z očí zrazu tiekli slzy a ja som vedela, že ju budem milovať navždy, nech už jej tie slzy tečú, či netečú... Odpustila som jej. A aj sebe. Že som nedokonalá, že som len človek.. A že ona bola človek bez informácií, v bežnom pracovnom zhone a dennom dianí, ktoré sa človeku deje..

"Nabudúce mi rovno zavolaj a povedz, že som totálna koza.. Sprostá koza..", hovorí ku mne moja milovaná smrkajúc do kapesníka.

"Si hrozná koza", poviem ja, dodatočne, po všetkom.

A priepasť tu zrazu nie je. Zmizla. Trvalo mi to, ja viem. Kým som odpustila svetu, že mi urobil toto strašné "bobo" a kým som došla na to, že som si zaň v konečnom dôsledku mohla sama.

A tak sa z tých zvončekov v jej smiechu dnes teším znova. Po troch rokoch "rehabilitácie".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prišli sme o tretinu sestier a nové neprichádzajú

Aby sme mali viac sestier, treba im zvýšiť platy, rozšíriť kompetencie a umožniť im pracovať aj na skrátený úväzok, tvrdia experti.

KOMENTÁRE

Táto krajina nie je pre chorých

Hádzať vinu na personál je často hľadaním nesprávneho vinníka.

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.


Už ste čítali?