Rozmýšľam nad tým, čo za hlúpy mechanizmus to v človeku existuje, čo nás okráda o energiu bojovať. Naše receptory zachytili bolesť a tak teraz robia všetko pre to, aby sa už nikdy neopakovala. Sklamanie..
Kým sme boli malí, nebáli sme sa. Lietali sme po vonku ako šarkani, sto krát sme spadli, sto krát sme vstali a išli ďalej. Včera som v telke počula Evitu Urbaníkovú povedať zaujímavú vetu: "Čím viac sme rástli, tým viac sa zužovali naše limity.", povedala Evita.. Naše skúsenosti nám ich zúžili.
Dívam sa na mail, ktorým ma pozývajú na pracovný pohovor.. Má to význam? Dopredu vidím, ako ma nezoberú, ako na to nemám, ako určite existujú šikovnejší ľudia, ktorí by danú prácu mohli robiť..
A potom sa stopnem! STOP! KONIEC! Ja som predsa prvá, ktorá si musí veriť! Zvládla som v živote predsa už toľko vecí, zvládnem aj toto! Ľavou zadnou! Nálada sa mi zlepšuje, pomaly sa na pohovor začínam tešiť..
Všetko je to vo vás, len a len vo vás. V prvom rade vy sám si musíte byť istý tým, že ste dostatočne dobrí na to, aby vás zobrali do práce! Ste dobrí na všetko, na čo si len spomeniete!
Ja to dokážem! No jasné, dokážem to! Začínam si predstavovať, aká pohoda je na pohovore, ako s ľahkosťou odpovedám na zvedavé otázky a ako sa napokon teším, keď ma príjmu do zamestnania.
Stačí málo! Naprogramujte sa na úspech!
:- )
